Sloboda slova (prejavu)

Keďže som mal v poslednom čase niekoľko diskusií na túto citlivú tému, zrejme to niečo znamená, tak som si sadol na zadok a napísal nasledovnú úvahu.

Najčastejšie som sa v diskusii stretol s názorom, že dnes sloboda vo vyjadrovaní existuje s výnimkou tém, ktoré sú zákonom zakázané.

To je vlastne aj koreň problému v súčasnom ponímaní slobody.

O tom, že sloboda je definovaná jasne (aj keď zjednodušene) ako neprítomnosť donucovania, písať nebudem. Rešpektujem, že vzhľadom k mnohopočetnosti zneužitia tohto pojmu, sa pojem sloboda väčšinou indexuje ako „sloboda slova“, „sloboda pohybu“, sloboda podnikania“, „slobodný prístup k informáciám“ atď…

Nebudem sa ani zaoberať Orwellovským poňatím pojmu sloboda, kde sa používa aj v prípadoch, kedy to nie je až také slobodné, resp. kedy zákon neumožňuje, napriek deklarácii slobody, realizovať určité aktivity.

Napr. pri „slobodnom prístupe k informáciám“ by vám zrejme neoznámili mená tajných agentov a miesta ich pôsobenia.

Pri „slobodnom podnikaní“ by vám zrejme neumožnili predávať drogy.

Pri „slobode pohybu“ by vám asi nedovolili chodiť po prezidentskom paláci atď.

Preto vnímam súčasné požívanie pojmu „sloboda“ za čisto orwellovský newspeak.

Poďme ale k slobode prejavu.

Podľa zákona je sloboda prejavu zaručená, no je obmedzená v prípade propagácie hnutí potlačujúcich základné práva a slobody, pričom či to také hnutie je, alebo nie je, rozhoduje zákonodarca.

Tak ako sa v poslednom čase v mojich úvahách stalo zvykom, pôjdem bod po bode.

1. Riziko tohto zákona spočíva v ľubovôli zákonodarcu určovať čo je predmetom slobody prejavu a čo nie. V tomto prípade sa mi zdá diskusia o legislatíve úplne zbytočná. V momente, keď presiahne nejaká diskusia kritický rámec, bude jednoducho vyhlásená za nezákonnú. Niečo podobné ako sú referendá, kde nie je zo zákona možné hlasovať o daniach, či o ľudských právach.

2. Zákon zakazujúci určité prejavy ma oberá o možnosť rýchlo spoznať „blba“. Vyjadrovanie akéhokoľvek človeka je (či chceme alebo nie) základom pre naše posudzovanie a „triedenie“ ľudí do určitých kategórií podľa nášho vlastného hodnotového rebríčka. Viem, že to nie je správne, ale deje sa  to v podvedomí a nezávisle na našej vôli. My samozrejme môžeme regulovať naše reakcie, no v mysli máme človeka či situáciu zaradenú. Chce naozaj dlhý a tvrdý dril, zbaviť sa tejto podvedomej reakcie.

Ako ale spoznám niekoho, kto má pre mňa neprijateľné názory, vystupovanie, či vonkajší prejav, ak ich nesmie prezentovať? Zákon zakazujúci hovoriť o určitých témach ma teda oberá o zásadnú možnosť vyberať si priateľov, resp. rozhodnutie o výbere býva zvyčajne oveľa dlhšie. V konkrétnom prípade by som si s človekom, ktorý hovorí o iných ľuďoch ako o odpade, ani nesadol za jeden stôl.

3.  Osobne mi najviac vadí porovnávanie s minulým režimom ohľadom slobody slova.
„Hej vtedy nebola sloboda slova, to si sa mohol dostať do basy za to, že si povedal niečo proti komunistom, dnes je už sloboda slova zaručená ústavou“.
Nie, nie je. To, čo pripúšťam, je zmena zoznamu zakázaných tém.

To ale nemení nič na princípe obmedzenia slobody prejavu. Principiálne je totiž jedno, čo obmedzujete v prejave. Dôležité je, že obmedzujete. Preto áno, súhlasím, že zoznam oproti dobe spred roku 1989 je iný, ale to nie je sloboda slova. To je iba nesloboda slova s iným zoznamom zakázaných tém.

4.  Obmedzenie slobody slova je z hľadiska prezentovaného dôvodu, pre ktorý je sloboda obmedzená dehonestáciou demokratických volieb a hlasu občana. Dôvodom pre obmedzenie slobody slova je totiž potencionálne nebezpečenstvo, že ľudia sú ľahko ovplyvniteľní, a preto môžu naletieť na (na prvý pohľad) ľúbivú ľudácku rétoriku. Ak sú ale ľudia ľahko ovplyvniteľní, potom sú voľby iba rozhodnutie ľahko ovplyvniteľných jedincov, ktorí naleteli na ľúbivú politickú reklamu a teda boli oklamaní. Buď teda ľudia sú ľahko ovplyvniteľní a potom sú voľby iba o tom, kto koho lepšie oklame, alebo nie sú ľahko ovplyvniteľní, a potom nemá zmysel zakazovať nejaké témy.

Aký zmysel majú teda demokratické voľby? Prečo sa hráme na to, že v deň volieb sú ľudia zodpovední, a len čo sa skončia voľby, sú to nesamostatné a slabomyseľné tvory potrebné iba k plateniu daní?

5. Zákon o obmedzení slobody prejavu a argumenty podporovateľov tohto zákona úplne ignorujú historické súvislosti.

Nestačí, aby sa nejaký fúzatý pánko spolu s krívajúcim riťolezom postavili na debničku na námestí a vykrikovali, že za všetko môžu modrookí a treba sa ich zbaviť.

V spokojnej spoločnosti by to boli iba dvaja smiešni exoti. Terč posmechu ostatných. Kto len nakukne do dejín 2. svetovej vojny veľmi dobre vie, že Nemecko bolo na pokraji ekonomického kolapsu, že ľudia trpeli za chyby predchádzajúcich vlád, že reparácie Nemecka platené Francúzsku a Anglicku boli vymáhané aj napriek tomu, že nemecká ekonomika ich nebola schopná pokryť. Nasledovala gigantická devalvácia marky a v obrovskej chudobe a zúfalstve ľudí, prišli dvaja spomínaní pánkovia aj s konečným riešením. Keď zatlačíte potkana do kúta, zaútočí.

Okrem toho sa po vzore Sovietskeho zväzu v Nemecku začala tvoriť komunistická enkláva (mimochodom najsilnejšia v Európe) a prezident von Hindenburg si iba vyberal z dvoch ziel. Či si vybral väčšie alebo menšie, posúdiť nevieme. Vieme iba to, ako jeho výber skončil. A to rozhodne neboli jediné parametre.

Chcem tým povedať, že tvrdiť, že vzostup nejakej zvrátenej ideológie je preto, lebo jej propagácia nie je zákonom zakázaná a ignorovanie ďalších súvislostí je hlúpe a naivné.

Naopak, ak ekonomické súvislosti ženú ľudí do náručia týchto zvrhlíkov, je ich zákaz akoby olej do ohňa. S tým súvisí posledný bod.

6. Nechajte tých ľudí slobodne vyhukovať ich blbosti. A namiesto potierania ich pozývajte do televíznych diskusií, pretože po sústredenej argumentácii kvalitného protivníka sa ich argumentácie rozsypú ako domček z karát. Jeho zrejme nepresvedčíte, ale poslucháčov vo veľkej miere áno.

Neuznávam systém štátu, je to pre mňa absolútne zbytočná inštitúcia, ale viem, že mnoho mojich priateľov (minarchistov) pripúšťa jeho existenciu pre prípad ochrany svojich obyvateľov (v preklade daňových poplatníkov). Súdnictvo, armáda, polícia.

Poznámka:
Ako rieši slobodu prejavu idea anarchokapitalizmu?
Skoro ako všetko. Sloboda prejavu je majetkovým právom. Znamená to, že môžem hovoriť, čo chcem, keďže telo je moje. Môžem to hovoriť na svojom majetku, keďže je môj. Ak mi to dovolí majiteľ priestoru, ktorý šíri informácie do verejnosti (napr. majiteľ novín, či rádia) môžem si hovoriť, čo chcem, pokiaľ ma majiteľ novín, v súlade so zmluvou, nezastaví. Preto sa tomu hovorí „majetkové právo“. Môžem hovoriť, čo chcem prostredníctvom svojho majetku (telo) na svojom majetku (môj pozemok, môj dom) alebo na prenajatom majetku v súlade s nájomnou zmluvou.

Jasné, presné, jednoznačné.